O knihe Divergent som už čo-to na tomto blogu popísala, rovnako ako iné zahraničné blogy. Tí, ktorým sa podarilo dostať k predvýtlačku tejto knihy, boli nadšení a ohromení, vychvaľovali spisovateľský um Veronicy Roth až do neba a o Divergent sa vyjadrovali ako o nových Hrách o život. Možno práve to bola tá osudná chyba. Keby som si neprečítala ani jednu recenziu, keby som sa nikdy nestretla s Hrami o život, táto recenzia by sa pravdepodobne uberala iným smerom.
Beatrice Prior žije v dystopickom Chicagu, v ktorom sú všetci obyvatelia rozdelení do frakcií. Každá frakcia sa venuje rozvíjaniu jednej cnosti – Úprimnosť kultivuje čestnosť, Odriekanie nesebeckosť, Nebojácnosť rozvíja odvahu, Priateľskosť mier a Učenosť múdrosť.
Beatrice patrí do frakcie Odriekania, a preto by malo byť jej životným poslaním pomáhať druhým. Ľudia v Odriekaní nosia jednoduché šaty, nemôžu sa pozerať do zrkadla, jedia len striedme jedlo a vyhýbajú sa všetkému, čo by ich mohlo zviesť na zlý chodník sebeckosti. Beatrice však cíti, že Odriekanie nie je jej život. Nikdy sa nedokáže celkom vzdať samej seba, nezištne pomáhať druhým a obetovať sa pre nich tak, ako jej brat a rodičia.
Preto keď nastane deň voľby, kedy si všetci šestnásťroční vyberajú frakciu, ktorej sa oddajú po celý zvyšok života, Beatrice sa rozhodne pridať k frakcii Nebojácnych. Odrazu však zisťuje, že vybrať si bola tá najľahšia časť. Čaká ju náročný a bolestivý proces zasväcovania, ktorý rozhodne, či ju Nebojácni napokon medzi seba príjmu, alebo či zostane bez frakcie a bude žiť na pokraji biedy ako bezdomovec.
Divergent je úžasne písaná kniha. Dej plynie ľahko a dynamicky, čitateľ sa nemusí pasovať so siahodlhými opismi ani s dejovými líniami, ktoré by boli nezaujímavé. Veronica Roth nepopierateľne disponuje obrovským spisovateľským talentom, vďaka ktorému sa môžeme tešiť ešte na mnoho dobrých kníh z jej pera. Napriek tomu Divergent nebola dokonalá kniha.
Veronica stvorila skvelý dystopický koncept s obrovským potenciálom. Rôzne frakcie, rôzne cnosti, zvyšujúce sa napätie medzi frakciami, to všetko vťahovalo čitateľa do deja hneď ako otvoril knihu. No po chvíli čítania sa odrazu dostavil pocit, že všetko je len vymyslené. Niekedy akoby som videla Veronicu za písacím stolom s perom v ruke, ako si píše poznámky na papier, vymýšľa dejové línie, napínavé scény a menšie aj väčšie zápletky. Zároveň som videla seba, keď som sa sama snažila o stvorenie nejakého príbehu, ako som robila to isté.
Aj keď sa v príbehu vyskytovali surové scény alebo išlo Beatrice o život, nebála som sa, pretože som vedela, že je to len príbeh a že všetko určite dobre dopadne. Žiadna katastrofa sa ma nemohla dotknúť. A to bolo najväčšie sklamanie, ktoré so sebou Divergent prinieslo.
Veronica skvelo stvorila aj postavu Trisinho partnera – inštruktora menom Four (prečo sa volá podľa čísla štyri sa v knihe neskôr vysvetlí). Na jednej strane vystupuje Four ako nemilosrdný tréner a autorita, na druhej sa snaží Tris ochrániť a je k nej veľmi nežný a starostlivý. Ich vzťah bol približne do polovice knihy úžasný, až kým nevysvitlo, len tak medzi rečou, že Four má iba 18 rokov, čiže je o dva roky starší od Beatrice. A kým sa nezačalo v každej spoločnej scéne riešiť, že je predsa len pre Tris trochu starý. Ak Veronica zastáva takýto názor aj v jej osobnom živote, tak jej veru nezávidím – vyberať si partnera, ktorý je práve tak starý ako ona, musí byť celkom fuška.
Divergent je kniha ktorú prečítate s nadšením jedným dychom, ale dych vám nevezme. Veronica Roth však napísala príbeh, ktorý by som v porovnaní s ostatnou dnešnou tvorbou označila za nadpriemer. Pre mňa vyšla najlepšie z celého príbehu postava Tris, vďaka ktorej si rozhodne prečítam aj ďalšie časti. Myslím, že séria má veľkú šancu na zlepšenie, keďže Divergent je prvotinou veľmi mladej autorky, čo je v príbehu aj cítiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára