nedeľa, 10. apríla 2011

Prečítajte si 1. kapitolu z knihy Divergent od Veronicy Roth

Ako som včera sľúbila, dnes vám prinášam malé prekvapenie. Minulý týždeň sa na internete objavilo prvých 100 strán budúceho bestseleru Divergent od autorky Veronicy Roth (podotýkam legálne). Keďže Divergent vyvoláva medzi knižnými blogermi ošiaľ, rozhodla som sa vám tiež umožniť aspoň malé nahliadnutie do knihy, ktorá síce ešte nevyšla, ale už sa stala hitom tejto jari.
Celý text je mojou snahou o preklad. Ak ho chcete šíriť, prosím uvádzajte zdroj. A nesúďte ma príliš prísne - neštudujem jazyky :)

Anotácia: 
V Chicagu, v ktorom žije Bearice Prior, je spoločnosť rozdelená na 5 frakcií. Každá frakcia sa venuje rozvíjaniu jednej cnosti – Úprimnosť kultivuje čestnosť, Odriekanie nesebeckosť, Nebojácnosť rozvíja odvahu, Priateľskosť mier a Učenosť múdrosť. 
Jeden deň v roku si všetci šestnásťroční vyberajú frakciu, ktorej sa oddajú po celý zvyšok života. Pre Beatrice je toto rozhodnutie voľbou medzi jej rodinou a tým, kým naozaj je – oboje mať nemôže. Jej voľba prekvapí každého, aj Beatrice samotnú.

Počas súťaživého zasväcovania sa Beatrice premenuje na Tris. Snaží sa zistiť, kto sú jej ozajstní priatelia a kam má do nového života zaradiť vzťah s chlapcom, ktorý dokáže byť niekedy fascinujúci a inokedy ju priháňať do šialenstva.
Tris však ukrýva tajomstvo, ktoré môže so sebou priniesť smrť. Keď zistí, že zväčšujúci sa konflikt sa chystá odhaliť zdanie perfektnej spoločnosti, dozvie sa, že jej tajomstvo jej možno pomôže zachrániť tých, ktorých miluje...alebo ju nadobro zničí.


1. KAPITOLA 
V našom dome je len jedno zrkadlo. Nachádza sa za posuvným panelom na hornom poschodí. Moja frakcia mi dovolí pozrieť sa doň druhý deň každý tretí mesiac, v deň, keď mi moja mama strihá vlasy.
Sedím na stoličke a mama stojí za mnou s nožničkami, strihajúc. Pramene padajú na zem v tupých svetlých prstencoch.
Keď skončí, zhrnie mi vlasy z tváre a zviaže ich do uzla. Pozorujem aká je pokojná a sústredená. Je odborník na to, ako sa stratiť sám v sebe. Ja to však o sebe povedať nemôžem.
Keď nedáva pozor, ukradnem si pohľad na môj odraz – nie z márnosti, ale zo zvedavosti. Človek sa môže za tri mesiace veľmi zmeniť. V odraze vidím úzku tvár, okrúhle, veľké oči a dlhý tenký nos – stale vyzerám ako malé dievča, hoci niekedy za posledné mesiace som dovŕšila šestnásť rokov. Ostatné frakcie oslavujú narodeniny, ale my nie. Bolo by to príliš samoľúbe.
Tu máš, povie, keď pripne uzol na miesto. Jej oči sa stretnú s mojimi v zrkadle. Už je neskoro odvrátiť zrak, ale namiesto toho, aby ma vyhrešila, usmeje sa na náš odraz. Trochu sa zamračím. Prečo ma nepokarhá za to, že sa na seba pozerám?
Tak, dnes je ten deň, povie.
Áno, odvetím.
Si nervózna?
Pozerám chvíľu do svojich očí. Dnes je deň testov spôsobilosti, ktorý ukáže, do ktorej z piatich frakcií patrím. A zajtra si na Rozhodovacom ceremoniáli zvolím jednu z frakcií, rozhodnem sa, aký bude zvyšok môjho života, či zostanem s mojou rodinou, alebo ju navždy opustím.
Nie, poviem.Testy nemusia zmeniť moje rozhodnutie.
Máš pravdu. Smeje sa. Poďme si dať raňajky.
Ďakujem. Za to, že si mi ostrihala vlasy.
Pobozká ma na líce a zakryje zrkadlo posuvným panelom. Myslím, že moja mama by bola v inom svete nádherná. Šedé šaty skrývajú štíhle telo. Má vysoké lícne kosti a dlhé mihálnice a keď si večer rozpustí vlasy, spadajú jej vo vlnách na ramená. Ale v Odriekaní musí svoju krásu skrývať.
Kráčame spolu do kuchyne. V tieto rána, keď môj brat pripravuje raňajky, otec ma hladká po vlasoch a číta noviny a mama si spieva upratujúc stôl – v tieto dni sa cítim najviac vinná za to, že ich chcem opustiť.

 ***
Autobus smrdí výfukom. Vždy keď prejde cez nerovnú plochu, hádže ma zo strany na stranu, aj keď celou silou zvieram sedadlo, aby som sa udržala na mieste.
Môj starší brat Caleb, stojaci v uličke sa drží vodorovnej tyče, aby nespadol. Nepodobáme sa. Caleb má tmavé vlasy a krivý nos po našom otcovi a mamine zelené oči a jamky v lícach. Keď bol mladší, vyzerala na ňom táto zbierka čŕt zvláštne, no teraz mu pristane. Som si istá, že keby nebol v Odriekaní, dievčatá v škole by naňho civeli.
Po mame tiež zdedil jej nesebeckosť. Bez ďalšieho zamyslenia prenechal svoje sedadlo nevrlému mužovi z Úprimnosti.
Muž z Úprimnosti má na sebe čierny oblek a bielu kravatu – štandardnú uniformu Úprimnosti. Ich frakcia si cení čestnosť a pravdu vidí čiernu alebo bielu, preto sa podľa toho obliekajú.
Medzery medzi domami sa zmenšujú a cesty sú hladšie ako sa približujeme k mestu. Budova, ktorá sa voľakedy volala Spálená veža – teraz ju voláme Náboj – sa zdvíha z hmly, čierny pilier týčiaci sa na obzore. Autobus prechádza pod nadzemnými koľajnicami. Vo vlaku som nikdy nebola, aj keď chodia neustále a koľajnice sú všade. Vlakmi jazdia len Nebojácni.
Pred piatimi rokmi robotníci z Odriekania dobrovoľne opravili niektoré cesty. Začali v strede mesta a pracovali smerom von, až kým sa im neminul materiál. Tam, kde bývam ja, sú cesty stále plné výmoľov a dier, a nie je bezpečné po nich jazdiť. Aj tak nemáme auto.
Caleb má na tvári pokojný výraz, keď sa autobus kymácia a trasie po ceste. Šedé oblečenie mu padá z ramena ako sa drží tyče, aby udržal rovnováhu. Podľa neustáleho pohybu jeho očí viem, že pozoruje ľudí okolo nás – túžiac vidieť len ich a na chvíľu zabudnúť na seba. Úprimnosť si cení poctivosť, ale naša frakcia, Odriekanie, si cení nezištnosť.
Autobus zastavuje pred školou a ja sa postavím a tlačím sa okolo muža z Úprimnosti. Keď sa potknem na mužovej nohe, zachytím sa Calebovho ramena. Moje nohavice sú mi príliš dlhé a pôvabná chôdza tiež nie je mojou silnou stránkou.
Budova Vyššej úrovne je najstaršia z troch škôl v meste: Nižšia úroveň, Stredná úroveň a nakoniec Najvyššia úroveň. Ako všetky ostatné budovy okolo nej, je postavená zo skla a ocele. V centre stojí veľká kovová socha, po ktorej lozia Nebojácni, keď sa skončí škola, a vyzývajú sa navzájom, kto vylezie vyššie. Minulý rok som videla ako jeden z nich padol a zlomil si nohu. Ja som bola ten, kto bežal zavolať sestričku.
„Dnešný deň sú testy spôsobilosti,“ poviem. Caleb nie je ani o rok starší odo mňa, takže chodíme spolu do jedného ročníka.
Prikyvuje, ako prechádzame cez hlavné dvere. Keď vojdeme dnu, svaly na celom tele sa mi napnú. Je tu cítiť atmosféru hladu, akoby sa každý šestnásťročný snažil vychutnať si z posledného dňa čo najviac. Je dosť pravdepodobné, že po Rozhodovacom ceremoniáli už nebudeme chodiť po týchto chodbách – keď už si raz vyberieme, naše vzdelanie bude mať na starosti naša nová frakcia.
Vyučovacie hodiny sú dnes skrátené na polovicu, takže sa na všetkých stihneme zúčastniť ešte pred testami spôsobilosti, ktoré sa budú konať po obede. Môj srdečný tep už je aj tak zrýchlený.
„Nebojíš sa veľmi, čo ti povedia, však?“ pýtam sa Caleba.
Zastavíme sa na mieste, kde sa chodby rozchádzajú – Caleb pôjde jednou chodbou na pokročilú matematiku a ja druhou na hodinu dejepisu frakcií.
Zdvihne obočie: „A ty?“
Mohla by som mu povedať, že už týždne sa bojím, čo mi testy spôsobilosti povedia – Odriekanie, Úprimnosť, Učenosť, Priateľskosť alebo Nebojácnosť?
Namiesto toho sa usmejem a poviem, „Ani nie.“
Caleb mi opätuje úsmev, „Nuž...tak sa maj!“
Kráčam smerom na dejepis frakcií a hryziem si pri tom spodnú peru. Neodpovedal mi na otázku.
Chodby sú plné ľudí, hoci svetlo prichádzajúce z vonka cez okná vytvára ilúziu priestrannosti; sú jediným miestom, kde sa frakcie v našom veku miešajú. Dnes oplýva dav novým typom energie - záchvat posledného dňa.
Dievča s dlhými vlnitými vlasmi kričí: „Hej!“ tesne vedľa mňa, mávajúc na priateľa, ktorý stojí neďaleko. Rukáv jej bundy ma udrie do tváre. Potom do mňa strčí chlapec z Učenosti v modrom svetri. Strácam rovnováhu a padám na zem.
„Prac sa mi z cesty, Upätosť!“ zavrčí na mňa a pokračuje ďalej po chodbe.
Začínam sa červenať. Pozviecham sa zo zeme a oprašujem sa. Niekoľko ľudí sa zastavilo, keď som spadla, no nikto mi neponúkol pomoc. Takéto veci sa dejú ľuďom z mojej frakcie v poslednom čase neustále – Učení vypúšťajú protichodné správy o Úprimnosti, a to začína zasahovať do spôsobu, akým sa k sebe správame v škole. Šedé šaty, jednoduchý účes a skromné spôsoby mojej frakcie by mi mali umožniť, aby som na seba zabudla a ostatným, aby na mňa zabudli tiež. No teraz si zo mňa urobili cieľ.
Zastavím sa pri okne v krídle E a čakám, kým prídu Nebojácni. Robím to každé ráno. Vždy presne v 7:25 Nebojácni dokazujú svoju statočnosť tým, že vyskakujú z idúceho vlaku.
Nebojácni majú pearcingy, tetovania a nosia čierne oblečenie. Ich hlavnou úlohou je chrániť plot, ktorý obklopuje naše mesto. Pred čím, to netuším.
Mali by ma zmiasť. Mala by som sa čudovať, čo má odvaha – vlastnosť, ktorú si najviac cenia – spoločné s kovovým krúžkom v nose. Namiesto toho zostávajú moje oči na nich prilepené, kamkoľvek idú.
Vlak vytrubuje, piskľavý zvuk mi rezonuje v hrudi. Keď letí okolo školy, svetlo pripevnené na jeho prednej časti sa zapína a vypína a oceľové koľajnice pískajú. Ako prechádza okolo zopár posledných áut, vyskakuje z nich za jazdy obrovská masa mladých mužov a žien v tmavom oblečení, niektorí sa kotúľajú, iní potkýnajú niekoľko krokov, kým zasa naberú rovnováhu. Jeden z chalanov objíme dievča vedľa seba a smeje sa.
Pozorovať ich je hlúpy zvyk. Odvrátim sa od okna a predieram sa davom na hodinu dejepisu frakcií. 

Máte chuť na viac? Celú ukážku v angličtine si môžete prečítať TU. Divergent vychádza 3. mája 2011 a predobjednať si ho môžete TU.

11 komentárov:

  1. jáj toto bude zasa riadna hitovka táto kniha.... :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Moc dobrý překlad, díky za něj :) Já jsem pořád na vážkách, jestli si knihu předobjednat nebo ne...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Jdu se rychle našprtat literaturu a pak se vrhnu na přečtení :)..

    OdpovedaťOdstrániť
  4. týjo super! až budu mít chvilku času určitě si to přečtu a nechám se navnadit :o)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Syki: Ja sa určite chystám knihu si kúpiť. Čítala som na ňu zopár recenzií a každý by jej dal najradšej milión hviezdičiek :) Ale ty dystópiu až tak nemusíš, nie?

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Triss: Ale jo, já mám dystopii ráda, nevadí mi... Jen jsou prostě lepší a horší díla :D

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Ponorila som sa do pokračovania a fakt dík za tip, toto si musím prečítať.^^

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Ja si tiež hovorím, že si to musím prečítať. Ale na nete je len prvých 100 strán, aby si potom nebola odrazu sklamaná :) Nemôžem sa tej knihy dočkať, milujem dystópie!

    OdpovedaťOdstrániť
  9. jak je tam těžká angličtina :-p ???

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Je mi to ťažko posúdiť, mne sa zdala tá angličtina v pohode, ale je dosť možné, že pre niekoho, kto len začína čítať po anglicky by to mohol byť problém. Vyskytuje sa tam veľa mien frakcií, ktoré sú trošku náročnejšie. Ale v každom prípade, myslím, že keď máš ohodlanie a trpezlivosť, tak to zvládneš :)

    OdpovedaťOdstrániť