Recenzia Delirium od Lauren Oliver

Delirium vytŕča spomedzi ostatných dystopických kníh svojou drsnou autentickosťou. Čo keď Lauren Oliver predpovedala budúcnosť ako Jules Verne a za 50 rokov zakážu cítiť lásku aj nám?

Lena žije vo svete, kde je láska diagnostikovaná ako choroba – amor deliria. Jej matku takáto láska stála život, preto Lena odpočítava dni, ktoré zostávajú do jej 18. narodenín, kedy bude konečne vyliečená.

Už len 94 dní...

Vtedy spozná Alexa a zamiluje sa. Je možné, že nič nie je také ako sa zdá byť? Je možné, aby bolesť, ktorú so sebou láska prináša, nebola chorobou?

Lauren nám rozpráva príbeh obyčajných ľudí z obyčajného mesta. Opisuje ulice, udalosti, pocity tak ako ich dôverne poznáme a využíva pri tom častokrát až básnický jazyk. Tento štýl písania nemusí sadnúť každému, avšak ten, kto má rád poéziu, si Laurenine zvraty zamiluje.

Každá kapitola sa začína úryvkom z odbornej literatúry zaoberajúcej sa chorobou lásky, čo podporuje realitu celého Leninho sveta.

Lena ako hlavná hrdinka je tiež celkom obyčajná – priemerne pekná, priemerne inteligentná, obávajúca sa, že ju raz dostihne choroba, ktorá jej vzala mamu. Lauren úžasne zachytila Lenino precitnutie. Lena si postupne uvedomuje, že vláda klame a láska vlastne vôbec nie je choroba.

Príjemným osviežením príbehu je postava Leninej najlepšej kamarátky Hany, ktorá so sebou prináša humor a dodáva príbehu dynamickosť.

Delirium je príbeh o citoch a láske, o pravde a klamstve, je príbehom opisov a prirovnaní. Plynie rýchlo, keď sa odohráva akčná scéna, no neskutočne pomaly, keď zachytáva vnútorné prežívanie hlavnej hrdinky. Preto nie je knihou pre každého.

Dávam Deliriu 4 kurence práve za tú trochu akcie, ktorá mi chýbala. Lauren je však majsterkou slova a ja už sa veľmi teším na pokračovanie s názvom Pandemonium, ktoré vyjde v marci na budúci rok.