Zlatý klinec Poviedkového hopu

Už čosi dva týždne sa polovica príspevkov na tomto blogu točí okolo Poviedkového hopu. Dnes je ten deň, keď sme konečne dospeli k najzábavnejšej časti - k samotnej poviedke.

Určite si prečítajte aj poviedky ostatných blogerov, 

pretože na konci týždňa prebehne hlasovanie o najlepšiu poviedku a víťaz získa knihu!

Tí, ktorí ste sa poviedkového hopu nezúčastnili, ale tiež by ste radi vyhrali nejakú knihu, zastavte sa tu večer, pretože spúšťame Vianočný knižný hop, ktorý hosťuje Syki @ Knižní doupě.

ZLOMENINA

Otvorila som oči a nechala sa obklopiť žiarivými svetielkami. Vírili okolo mňa ako blikajúce tornádo, červeno-zlaté a hrejivé a mne bolo odrazu teplo, aj keď sa teplota v tieto dni pohybovala pod bodom mrazu. Cítila som sa opäť ako malé dievčatko, všetko naokolo voňalo sladko a slano, chutne a sýto, ľudia šumeli, smiali sa, bzučali, pohmkávali si koledy a nasávali atmosféru. Škorica, ihličie, spev, radosť , hluk, zlatá, červená, jagavá, trblietky, anjeli a hviezdy...dokola...dokola...tornádo ma ovíjalo stále pevnejšie a pevnejšie, pohlcovalo ma celú od hlavy, ukrytej v čapici s veľkým brmbolcom, až po päty v kožušinových čižmách.

Na nos mi dopadla veľká ťažká vločka, rýchlo sa roztopila a zmenila na kvapku studenej vody. Utrela som si ju rukou v rukavici, no čarovná atmosféra bola preč. Stála som uprostred kriku a hluku, smradu z prepáleného oleja, v dave stoviek ľudí, ktorí boli šťastní a veselí a mne to liezlo na nervy.

Doktor ma uložil na pogumované operačné lehátko. Všetko tu bolo biele a  smrdelo dezinfekciou. Tá biela ma oslepovala, cítila som ju až na zadnej stene mozgu a nedovoľovala mi zavrieť oči, pretože som sa príliš bála, čo uvidím na opačnej strane viečok, ak tak urobím.

Bola mi zima, ležala som nepokojne a triasla sa v smiešnej nemocničnej košeli, z ktorej mi vykukoval zadok, až kým som si naň neľahla.

„Pekné tetovanie.“ žmurkla na mňa sestrička, keď mi merala tlak. Nevyzerala viac než na dvadsať, v civile milovníčka mizerných punk-rockových kapiel a opírsingovaných stvorení mužského pohlavia. Len niekto taký môže oceniť nápis „Micky“ na mojich krížoch. Moja hlúposť nie len že nepozná hranice, ona ich priam prekročila. Keby som si radšej nechala v tom období sladkého pomätenia mysle vytetovať niečo neutrálne ako „láska“ alebo „miláčik“. Mohla som použiť napríklad aj jeho iniciály M.K., pri čom druhá iniciála by ho presne vystihovala. Nie, ja skončím so značkou vlastníctva na chrbte a zlomeným srdcom.

„Taaak, čo to tu máme?“ Doktor vytiahol rentgenové snímky z papierovej obálky a nastavil ich proti svetlu. „Jasná kardiálna zlomenina.“ Pokrútil neveriacky hlavou. „Panebože, dievča, čo ste robili?“

Opäť som si vybavila to tetovanie a nešťastne som vzdychla. Nuž, našťastie je na krížoch a poriadne si naň nevidím. Keby som si nechala potetovať nohu jeho sprostým menom, asi by som si ju od zúfalstva a hnusu odkusla.

„No, nebojte, to nevadí.“ doktor mi položil utešujúcu ruku na rameno. „Zlepiť to vaše zlomené srdce už nepôjde, budeme ho musieť vybrať. Zostane vám len malá jazva...“

V dni ako tieto si želám, aby som ho opäť mala. To srdce myslím. Nie Mickyho. Mickymu želám, aby mal moje meno vytetované na čele. Boldom, Times New Roman, veľkosť 52.

„No tak, mladá slečna, nemračte sa tak! Ako moja stará mama hovorievala, zostane vám to.“ Prihovoril sa mi mladý predavač zo stánku, pri ktorom som zastala. Pokúsila som sa naňho usmiať, no moje pery sa zvlnili do niečoho, čo by som nazvala jokerovský úškrn. Predavačove oči boli milé a hrejivo na mňa pozerali. Skúsila som to ešte raz, tentokrát s úspechom.

„No vidíte, takej krásnej slečne svedčí len ten najkrajší úsmev.“ Chvíľu sme sa seba bez slov pozerali. V hrudi som pocítila tupú, pulzujúcu bolesť ako keď bubnujete na zle napnutý bubon. Bummm – bummm – bummm.

„Pre vás.“ Predavač sa ku mne nahol a otvoril privreté ruky. Na dlaniach mi ponúkal perníkové srdce.

Biela. Dezinfekcia. Zima.

Farby. Vône. Teplo.

Otvorila som oči. Predo mnou sa objavila doktorova vysmiata tvár. „Transplantácia prebehla výborne bez akýchkoľvek komplikácií.“

Vydýchla som si. Cítila som sa, akoby som zadržiavala dych už niekoľko dní. Rukou som si siahla na hruď. Jeho srdce bilo hlasno a pravidelne.