nedeľa 28. augusta 2011

Recenzia You Don't Have To Say You Love Me od Sarry Manning

Prečo som sa veľmi potešila, keď som narazila na knihu You dont have to say you love me?
• pretože sa odohráva v Londýne (ktorý od čias Bridget Jonesovej milujem)
• pretože hlavná hrdinka má 25 rokov
• pretože sa pridŕža klasického konceptu, ktorý všetky ženy milujú (a keď tvrdia, že nie, tak klamú) – neobľúbené dievča si získa lásku lámača sŕdc

Nevin život je katastrofa. Od detstva bojuje s nadváhou, kvôli ktorej je pravidelným terčom šikany. Trápi sa krutým cvičebným programom a jej sebavedomie sa pohybuje niekde okolo nuly. Nevinu prácu v archíve považuje jej okolie za zbytočnú. A akoby toho nebolo dosť, jej jediná (platonická) láska – kolega z univerzity – William, odišiel na tri roky prednášať do Californie.
Kým sa William vráti konečne domov, svietia na Nevinom to-do liste 2 povinnosti:
1.    schudnúť na veľkosť 10 (myslím, že u nás je to veľkosť 40)
2.    vyskúšať si randenie a partnerský život

Do Williamovho návratu zostáva už len niekoľko mesiacov, Neve však nie je ani o kúsok bližšie k svojim predsavzatiam než bola pred tromi rokmi, keď odchádzal. Zďaleka sa ešte nezmestí do veľkosti 10 a už vôbec nemá vyskúšané randenie, dokonca ani len obyčajné flirtovanie s mužmi.

Všetko sa zmení v jeden večer, keď Neve vytiahne jej sestra Celia na vianočný večierok módneho časopisu, v ktorom pracuje. Tu spoznáva Neve hlavného redaktora Maxa, najväčšieho sukničkára, no zároveň aj najšarmantnejšieho muža, akého kedy svet videl.
Osud zvedie ich cesty dohromady a obaja sa chtiac-nechtiac (skôr nechtiac) ocitajú v „palacinkovom vzťahu“ – vo vzťahu na skúšku, ktorý sa neskôr zahodí ako prvá skúšobná palacinka.

Musím celkom zaujato priznať, že som sa do tejto knihy zamilovala. Sarra Manning vytvorila skvelé prostredie a postavy, ktoré vtiahnu čitateľa do deja od prvej strany knihy. Neve je vám od začiatku sympatická, najprv s ňou súcitíte, potom jej nadávate a považujete ju za šialenú, no potom autorka vykreslí Neve tak, že ste opäť na začiatku a znovu s Neve súcitíte, keď si uvedomíte, čim všetkým musela v živote prejsť.
Max ako mužská zložka tejto knihy je taký šarmantný, že máte pocit, akoby ste videli jeho úsmev pred očami, aj keď sa snažíte presvedčiť, že Max predsa existuje len v knihe.
Okrem hlavných postáv knihu skvelo dotvára hromada vedľajších postáv, ktoré jej dodávajú tú pravú atmosféru.

Pre mňa bolo príjemnou zmenou aj anglické zmýšľanie, suchý ironický humor, anglické prostredie a v neposlednom rade hromada slov z anglickej slovnej zásoby, ktorá ma nútila siahnuť po slovníku (vedeli ste, že pout znamená oduť pery?).

You don't have to say you love me je príbeh ktorý prežívate spolu s postavami, hneváte sa, keď sa nezmyselne hádajú, tešíte sa, keď konečne prídu obaja hlavní hrdinovia k rozumu. Niekde doma na vás čaká rovnako príšerná časť rodiny, šibnutá sestra alebo kamarátka a tiež máte svojho vysnívaného Maxa.

Tejto knihe udeľujem 4 kuratá, jedno som odobrala kvôli koncu, ktorý ma trochu sklamal. Prišiel príliš náhle, ani som nestihla zaznamenať kedy a usilovala som sa otáčať stránky ďalej, ale už nebolo aké...


4 komentáre:

  1. Knížka vypadá zajímavě, ale jelikož anglina není moje hoby, tak mám smůlu. Ale hlavně jsem ti chtěla pochválit ty hodnotící kuřata, ty se mi opravdu strašně moc líbí ;). Jsou strašně roztomilý :D.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Jsem na tuhle knížku docela zvědavá a po přečtení tvojí recenze ještě víc :) Vypadá fakt skvěle!

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Při čtení recenze jsem si vzpomněla právě na deníky Bridget Jonesové:D Zní to opravdu zajímavě a britský humor je určitě bunusem:)

    OdpovedaťOdstrániť