Niekedy
v 8. - 9. triede na základnej škole, keď sme čítali Exupéryho
Malého princa, povedala naša učiteľka pre mňa pamätnú vetu:
"Pri každom čítaní tejto knihy, v nej objavíte niečo
nové."
Po
dlhých rokoch, počas ktorých mi táto veta vŕtala v hlave, som aj
ja našla môjho malého princa v druhom, no rozhodne nie poslednom,
čítaní knihy Kam zmizla Aljaška.
A nie, Aljašku som nenašla.
Keď som čítala Milesov príbeh prvýkrát, to čo ma upútalo na
prvý pohľad, bol skvelý spisovateľský štýl Johna Greena a jeho
svojský humor. Kniha sa mi páčila, pretože nebola plochá ako
väčšina teenagerských contemporary kníh, no hlavní hrdinovia
hľadali Veľké Azda a cestu z labyrintu utrpenia.
Poviem vám, veľké metafory strhujú davy, najmä preto, že sa
ľuďom páči ich cveng, ani nie tak preto, že by im rozumeli.
Ani ja som nerozumela.
Čo je to Azda? (Ešte k tomu veľké. Nemohol Miles začať hľadaním
aspoň stredného Azda? Nie je Veľké Azda na začiatok priveľké
sústo pre 16 ročného chalana?)
A labyrint utrpenia? Úplný koniec, ešte horšie ako Veľké Azda.
Ja som v 16tich hľadala cestu z labyrintu utrpenia nazvývanom puberta
a aj to pre mňa bolo akurát dosť.
Druhýkrát som Aljašku čítala v preklade. Rozmýšľam, či to
bola vôbec tá istá kniha ako pred rokom. S prekladom sa mi otvoril
nový svet. Darmo, niet nad rodnú reč.
Keď Miles alias Rambo, jeho kamoš Plukovník alebo už toľko spomínaná Aljaška, kurvujú a pičujú, ich príbeh sa zdá byť omnoho autentickejší než fuck sem – fuck tam.
Áno, v knihe sa nadáva. A veľa. Práve vďaka tomu, sa vám dostane pod kožu tak, ako lingvisticky sterilný text nikdy nedokáže.
Teenageri nie sú slušní a John Green to ako jeden z prvých pochopil. Za čo mu však dávam najväčšie plus je, že pochopil, že nie sú ani povrchní. Stratení? Možno. (hľadajú Veľké Azda a cestu z laybirintu utrpenia :)
Keď Miles alias Rambo, jeho kamoš Plukovník alebo už toľko spomínaná Aljaška, kurvujú a pičujú, ich príbeh sa zdá byť omnoho autentickejší než fuck sem – fuck tam.
Áno, v knihe sa nadáva. A veľa. Práve vďaka tomu, sa vám dostane pod kožu tak, ako lingvisticky sterilný text nikdy nedokáže.
Teenageri nie sú slušní a John Green to ako jeden z prvých pochopil. Za čo mu však dávam najväčšie plus je, že pochopil, že nie sú ani povrchní. Stratení? Možno. (hľadajú Veľké Azda a cestu z laybirintu utrpenia :)
Som po druhom čítaní bližšie pochopeniu veľkých metafor? Snáď áno. No čo som našla pri pokuse "pochopiť Greena" číslo 2
tentoraz, boli omnoho menšie veci. Jednoduchšie.
***
***
"Plukovník sa dopočul, že je to najlepšia škola v Alabame,
a tak priložil k prihláške esej o tom, ako chce chodiť do školy,
kde by mohol čítať hrubé knihy. Ďalej uviedol, že otec ho doma
vždy knihami bil, a tak Plukovník v záujme svojej bezpečnosti
skladoval doma len tenšie a brožované vydania."
***
"Takže asi takto sa cítil Noe. V jedno ráno sa zobudil a Boh
mu odpustil. Celé ráno sa potom túlal vonku, pretože už zabudol,
aké sú slnečné lúče teplé a pichľavé, keď dopadajú na
pokožku ako otcov bozk na líce."
***
"Toto nie je mlieko. Je to päť dielov mlieka a jeden diel
vodky. Volám to ambrózia. Nápoj bohov. V mlieku tú vodku nie je
veľmi cítiť, takže ma Orol neprichytí, pokiaľ si sám neodpije.
Nevýhodou je, že to chutí ako skysnuté mlieko s čistým liehom,
ale je piatok večer, Rambo, a moja frajerka je piča. Chceš
ochutnať?"
Na záver by som z tohto nezmyselného bľabotu chcela obviniť Johna Greena a odkázať vám, že pokiaľ hľadáte knihu, ktorá vám zmení život, stačí zájsť do kníhkupectva a kúpiť si Aljašku.